Starých harcovníkov, vystriedali nespútaní aktivisti. Ich volebný úspech bol ocenením dovtedajšieho prístupu k vedeniu radníc, no v športovej terminológii by sme mohli povedať, že po úspešnej kvalifikácii im vydržal iba prvý polčas.
Slová narazili na skutky
V polčase volebného obdobia sa ukazuje, že všeobecná kritika je predpokladom zmeny, ale nie zárukou avizovaných zmien. Postačí letmý pohľad na štýl práce občianskych aktivistov, ktorí hlavne kritikou, iróniou a sarkazmom zvýrazňovali slabé stránky vládnutia vtedajšej volenej reprezentácie samospráv v Čechách.
Je pravdou, že radnice prepletené politickými hrami a reprezentované zjavne programovo vyčerpanými stranami im na to dávali ideálnu príležitosť. Veď prečo nepoukazovať na verejné tajomstvá, keď to môže priniesť volebné benefity? Pravdou je, že sa to ukázalo ako skratka na ceste do politiky, ale kratšia cesta je v tomto prípade iba zdanlivá výhoda.
Magistrát Prahy sa dlhé roky zmieta v kauzách, na čom pred voľbami profitovalo hnutie ANO Andreja Babiša. Nasadenie niekdajšej výkonnej riaditeľky Transparency International Česko Andrey Krnáčovej na post primátorky bolo pre voličov istým osviežením. Veď niekto otvorene hovorí o kauzách a pochádza z prostredia silnej transparentnosti, takže to bude iné. Presne to bol štýl aj aktivistu Mateja Stropnického. Avizoval transparentnosť v stavebných aktivitách, pri verejných zákazkách a tiež poriadok v nakladaní s financiami a majetkom hlavného mesta. Občiansky aktivista a už aj líder zelených, po voľbách na otázku novinárov, ako sa bude správať, keď nebude vo vedení Prahy, úprimne odpovedal: „Budeme dál přitápět!“ Asi vtedy mal ešte stále pocit, že dopoludnia môže štrajkovať a popoludní hlasovať. V prípade Andrey Krnáčovej stačí napríklad uviesť pôvodne utajované rokovania a e-maily, ktoré dokázali, že poza chrbát zastupiteľstva a koaličných partnerov vyjednávala so súkromnou firmou výmenu právnikov v súvislosti s nevýhodným prenájmom Škodovho paláca. No a Matej Stropnický bol po politických rokovaniach odvolaný z postu jej námestníka.
PhDr. Michal KALIŇÁK, PhD., politológ
V prípade štatutárneho mesta Brno voliči ocenili občiansky aktivizmus lídra hnutia Žít Brno Mateja Hollana. Veď verejne pranieroval všetky zlé rozhodnutia radnice a s humorom i sarkazmom glosoval život v Brne. V polčase narazil na to, že kritizovať nestačí. A sám na vlastnej koži cíti povrchnosť svojho niekdajšieho počínania, keď sa obyvatelia v Brne majú možnosť dočítať štýlom jeho vlastným o jeho rozhodnutiach na web stránke Žít z Brna, ktorá využíva presne rovnaké komunikačné techniky ako jeho pôvodná web stránka Žít Brno.
Dva príklady postačia, ale môžeme ísť ďalej. Dve pražské mestské časti tiež obsadili občianski aktivisti. Na jednej boli dlhé roky kritizované výberové konania. Vtedajší kritik vedie mestskú časť a preukázateľne obchádza pravidlá... Ďalšiu vedie starosta, ktorý ako občiansky aktivista inicioval referendum o výstavbe radnice. Dnes ignoruje jeho výsledky a ospravedlňuje to tým, že závery nie sú zreteľne jasné.
Slová narazili na skutky a vysnívané predstavy na realitu. Nikomu z uvedených aktivistov – politikov nemožno uprieť úprimný záujem meniť veci. Každému však možno uprieť schopnosť hľadať kompromisy a záujem spájať namiesto rozdeľovania. Na konci dňa však budú voliči rozhodovať o tom, či toto volebné obdobie bolo z hľadiska rozvoja ich samospráv lepšie ako tie predchádzajúce. Je predpoklad, že aj tu zohrá svoju úlohu sklamanie a rozčarovanie, čo môže sprevádzať nedôvera, apatia, sklamanie a nižšia volebná účasť. Napriek tomu je riziko, že vzídu noví bojovníci, ktorí sa opäť budú profilovať ako kritici systému, ale nebude pritom isté, či systém kritizujú preto, že nie sú jeho súčasťou, alebo preto, že je vskutku zle nastavený.
Riziko zostáva
Netreba si robiť ilúzie o tom, že etablované politické strany majú skutočne prepracovanú agendu. Ani to, že ich reprezentácia na miestnej úrovni je spolok inšpiratívnych a nasledovania hodných ľudí. Keď k tomu prirátame riziko ďalších občianskych aktivít postavených na kritike a nie alternatíve, budúcnosť nemusí byť výrazne odlišná od toľko kritizovanej prítomnosti. Mieru rizika pritom znásobuje aj fakt, že politické strany dávajú nespočetné množstvo dôvodov na to, aby sa oslabovala ich pozícia na lokálnej úrovni.
Rizikom nie je výmena politikov, ale to, že prichádzajúci lídri môžu byť len faceliftom tých, ktorých pred voľbami kritizovali. Verejný priestor má možnosť predchádzať takýmto rizikám, a to formou vecnej diskusie, v ktorej najväčšiu váhu nebudú zohrávať polopravdy, ani lacné sľuby či účelová kritika, ale argumenty. Skutočné riešenia netreba hľadať na internete, vo virtuálnom priestore, ale za rokovacím stolom, v realite.
Poučenie z chýb druhých
Slovenská a česká politická scéna majú veľmi veľa spoločných čŕt. Viac ako dve desaťročia sa do služby v parlamentných voľbách hlásia lídri, ktorí sa vystatujú veľkosťou majetku a neustále hovoria o tom, že peňazí majú dosť. A teraz si predstavme osud Vecí Verejných Víta Bártu a Alianciu nového občana Pavla Ruska. Prípadne Kresťanskej a demokratickej únie - Československej strany ľudovej, ktorá sa po odchode z parlamentu vnútorne očistila, sformulovala program a personálnym osviežením sa po ostatných parlamentných voľbách stala nielen súčasťou poslaneckej snemovne, ale aj vlády. Podobne ako Slovenská národná strana u nás. A možno Kresťanskodemokratické hnutie v budúcnosti. U susedov vstúpil do politiky Japonec s českými koreňmi Tomio Okamura, ktorého extrémistické názory a spájanie sa s ľuďmi zo zakázaných strán je blízke aktivitám skupinky poslancov v našom súčasnom parlamente. Veľmi podobné to je aj v samospráve. Spomínané príklady a stručná bilancia polčasu vládnutia aktivistov na niektorých českých radniciach sa veľmi podobá snahám, ktoré máme možnosť sledovať aj u nás. Hlavne keď ako komunikačné nástroje slúži bezhraničná kritika, internet a petície ako módny hit.
Občiansku spoločnosť potrebujeme
Paralely medzi našou a českou politikou by u nás nemali vyvolávať rozhorčenie. Sú nespochybniteľnými signálmi, na ktoré sa treba pripraviť. Mali by sme sa poučiť z doterajších chýb, pretože múdri sa učia na chybách druhých. To automaticky neznamená voliť politických nominantov či nezávislých kandidátov. A už vôbec to neznamená spochybňovať priestor na občiansky aktivizmus. Občiansku spoločnosť potrebujeme, lebo popri miestnej územnej samospráve predstavuje piliere reálnej demokracie. Treba ich však brániť pred možným zneužívaním, ktoré reálne ohrozuje ich všeobecnú dôveryhodnosť. Vo verejnom priestore je potrebné rozvíjať otvorenú diskusiu, ktorá jediná dokáže eliminovať pletky, polopravdy a pofidérne riešenia problémov. Tak, aby rástla dôvera obyvateľov k systému, ktorého sú neoddeliteľnou súčasťou.
