Ak dovolíte, začal by som ošetrovateľskými úkonmi v zariadeniach sociálnych služieb. Je to veľmi vážna téma, kto­rá sa týka tak ministerstva zdravot­níctva, ako aj ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Populácia na Slovensku starne a zvyšujú sa aj počty ľudí odkázaných na sociál­nu a zdravotnú starostlivosť. Tým, že populácia starne, sa zvyšujú aj počty neprenosných ochorení. Ide napríklad o diabetes, onkologic­ké a kardiovaskulárne ochorenia a ďalšie diagnózy. Žiaľ, súčasnosť prináša aj ďalšiu skutočnosť, že títo ľudia sa nedokážu sami o seba po­starať a, žiaľ, často ani s pomocou rodinných príslušníkov. Trend, že budeme potrebovať viac zariadení sociálnych služieb s integrovanou sociálnou a zdravotnou starostli­vosťou, je čoraz reálnejší. Ľudia, ktorých sa to týka, vnímajú tento problém veľmi citlivo. Dospeli sme k záveru, že sa nemôžeme sústre­diť len na zariadenia sociálnych služieb, kde sa mnohí klienti cítia „odložení“. Vytýčili sme si za cieľ viac podporovať aj tzv. agentú­ry domáceho ošetrovateľstva, čo v praxi znamená v sociálnej a zdra­votnej oblasti pomáhať klientom a ich rodinám v ich prirodzenom rodinnom prostredí. Vráťme sa však k ošetrovateľ­ským výkonom. Všetky sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Keď sa však na tie úkony pozrieme z odborno-vecného hľadiska, jed­noznačne musíme konštatovať, že nie sú dobre určené a v zásade nič nehovoria.

Pre ilustráciu: ide napríklad o dva úkony, ktoré sa týkajú ošetre­nia dekubitov, dva, ktoré sa týkajú preväzov rany a podobne. Skrát­ka nie je to v poriadku a musíme s tým niečo urobiť.

Jeden z konceptov sme už pre­diskutovali aj s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jánom Richterom. Dospeli sme k záveru, že sa musíme viac orientovať na pa­cienta s určitým stupňom odkáza­nosti. Inými slovami, uviesť veci do súvislostí. Napríklad pri určitom stupni odkázanosti, ktorý predpo­kladá určitý počet úkonov podľa stanovenej diagnózy a v súlade s počtom odkázaných pacientov, by platil určitý paušál na tieto úkony. To isté by sme chceli uplatniť aj na počty sesterských miest a na mate­riálno-technické vybavenie.

Pri určitom stupni odkázanosti na základe diagnózy je pravdepo­dobný istý počet potrebných úko­nov. To by malo smerovať k tomu, že by pre zariadenia platil paušál, ktorý by sa vyplácal podľa počtu odkázaných pacientov. Inými slo­vami - viac prostriedkov by získali zariadenia, ktoré sa starajú o dlho­dobo odkázaných a ich väčší počet, čo by sa malo prejaviť aj v odmeňo­vaní ich pracovníkov.

Stanovisko k takýmto návrhom musí však zaujať aj ministerstvo financií. Na záver tejto časti chcem zdôrazniť, že naším cieľom nie je v priebehu dvadsiatich rokov vytvo­riť tisíce zariadení sociálnych slu­žieb, do ktorých by sme odkladali rodičov, ale pomôcť ľuďom, ktorí sú na to odkázaní, a ich rodinám.

Ďalší dôležitý bod, o ktorom sa hovorí, je počet všeobecných leká­rov a ich ordinačné hodiny. Súvisí to však aj s ďalším problémom – lekárskou pohotovostnou službou.

Je známe, že máme dva druhy pohotovosti. Prvou je ambulantná pohotovosť, to sú známe lekárske služby prvej pomoci, v rámci kto­rých slúžia všeobecní praktickí lekári či pre dospelých alebo deti. Druhou je ústavná pohotovosť – ústavná pohotovostná služba. Ide o pohotovostnú službu v nemocni­ciach, kde slúži internista, chirurg, traumatológ, kardiológ, skrátka špecialisti, ktorí zabezpečujú ne­pretržitú dostupnosť zdravotníc­kych služieb, alebo tzv. urgenty.

V súčasnom období sme sa sna­žili zlepšiť predovšetkým tú prvú oblasť zdravotníckych služieb - am­bulantnú pohotovosť. To znamená dostupnosť pohotovosti primárne­ho kontaktu...

Viac v Obecných novinách č. 17-18/2017 na str. 1-2