Európsky súd pre ľudské práva vo veci č. 36345/16 – L.B. proti Maďarsku rozhodol 15 hlasmi proti 2, že zverejnením jeho domovskej adresy na zozname daňových dlžníkov na internetových stránkach správcu dane došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Listiny, keďže pri prijímaní príslušných právnych predpisov vnútroštátne orgány dostatočne neposúdili primeranosť opatrenia, na základe ktorého boli mená a adresy daňových dlžníkov zverejňované automaticky na voľne dostupných internetových stránkach.
Skutkové okolnosti:
Pri kontrole v roku 2013 daňový úrad zistil, že sťažovateľ nezaplatil daň z príjmu vo výške približne 625 000 eur a uložil mu pokutu vo výške zhruba 490 000 eur. Zároveň v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov uverejnil meno sťažovateľa vrátane jeho adresy bydliska na svojich internetových stránkach na zozname daňových dlžníkov. K zverejneniu dochádza automaticky pri splnení objektívnych kritérií, bez posúdenia primeranosti prijatia daného opatrenia, existencie subjektívneho zavinenia alebo iných individuálnych okolností.
II. Odôvodnenie rozhodnutia veľkej komory Súdu prvého stupňa
O tvrdenom porušení článku 8 Dohovoru
Sťažovateľ tvrdil, že zverejnenie jeho osobných údajov na zozname daňových dlžníkov na internetovej stránke daňového úradu porušilo jeho právo na rešpektovanie súkromného života zaručené článkom 8 Dohovoru.
Senát štvrtej sekcie Súdu prvého stupňa 12. januára 2021 rozhodol piatimi hlasmi proti dvom, že nedošlo k porušeniu článku 8 dohovoru. Zverejnenie osobných údajov sťažovateľa považoval za primeraný zásah vzhľadom na sledovaný cieľ. Vec bola následne na žiadosť sťažovateľa postúpená veľkému senátu.
a) K existencii zásahu
Súd prvého stupňa pripomenul, že pojem „súkromný život“ je široký a nemožno ho presne definovať. Môže zahŕňať rôzne aspekty fyzickej a sociálnej identity vrátane povesti človeka (White proti Švédsku, č. 42435/02, rozsudok z 19. septembra 2006, § 26). Článok 8 Dohovoru je však použiteľný len vtedy, ak útok na povesť osoby dosiahne určitý stupeň závažnosti (Axel Springer AG proti Nemecku, č. 39954/08, rozsudok veľkej komory zo 7. februára 2012, § 83). Na článok 8 sa však nemožno odvolávať tam, kde je údajná strata dobrej povesti predvídateľným dôsledkom vlastného konania, napr. spáchanie trestného činu (Sidabras a Džiautas proti Litve, č. 55480/00 a 59330/00, rozsudok z 27. júla 2004).
K prejednávanej veci uviedol, že údaje ako meno a bydlisko sťažovateľa (Alkaya proti Turecku, č. 42811/06, rozsudok z 9. októbra 2012, § 30) sú jednoznačne informáciami o jeho súkromnom živote. Skutočnosť, že údaje sú zverejnené vo verejnom záujme, ich nevylučuje z ochrany práva na súkromný život (Satakunnan Markkinapörssi Oy a Satamedia Oy proti Fínsku, cit. vyššie, § 138). Zverejnenie osobných údajov sťažovateľa na zozname daňových dlžníkov preto Súd prvého stupňa označil za zásah do jeho práva na rešpektovanie súkromného života.
b) K zákonnosti a legitímnemu cieľu zásahu
Medzi účastníkmi konania nebolo sporu o tom, že zverejnenie osobných údajov sťažovateľa bolo vykonané v súlade so zákonom. Súd zároveň konštatoval, že opatrenie sledovalo legitímny záujem, a to ochranu hospodárskeho blahobytu krajiny a ochranu práv a slobôd iných. Súhlasil s vládou, že opatrenie mohlo v zásade dosiahnuť zlepšenie daňovej disciplíny prostredníctvom jeho odstrašujúceho účinku a slúžilo aj na zabezpečenie väčšej transparentnosti v obchodných vzťahoch.
c) K nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti
Súd označil za dôležité, že zverejnenie mena a adresy sťažovateľa na zozname daňových dlžníkov nebolo založené na individuálnom rozhodnutí daňového úradu, ale došlo k nemu automaticky na základe zákona, ktorý stanovil povinnosť systematického uverejňovania osobných údajov daňových dlžníkov, ktorí na konci štvrťroku dlhovali po viac ako 180 po sebe idú. Súd prvého stupňa preto v danom prípade posudzoval, či zákonodarca pri prijímaní predmetného zákona konal v rámci svojho priestoru pre voľnú úvahu a či nastolil rovnováhu medzi verejným záujmom na zabezpečenie daňovej disciplíny a záujmom obchodných partnerov získať informácie o daňových dlžníkoch na jednej strane a na druhej strane záujmom súkromných osôb na ochrane osobných údajov.
Pri pohľade na prax iných štátov Súd poznamenal, že v 21 z 34 skúmaných zmluvných štátov orgány verejnej moci môžu av niektorých prípadoch za určitých podmienok musia zverejniť osobné údaje daňových dlžníkov. Nastavenie rozsahu zverejňovaných údajov a predpoklady na zverejnenie sa však líšia. Väčšina z týchto štátov poskytuje neobmedzený prístup k informáciám daňových poplatníkov. Iba osem zo skúmaných štátov zverejňuje adresu bydliska daňových poplatníkov, zatiaľ čo ďalšie dva uvádzajú len obec bydliska.
Súd dospel k záveru, že zmluvné štáty majú široký priestor na uváženie pri posudzovaní nevyhnutnosti zverejňovať osobné údaje daňových dlžníkov. Aj ten však má svoje limity. Súd musí posúdiť, či vnútroštátne orgány v danom prípade dostatočne vyvážili súperiace záujmy, tj či zohľadnili (i) verejný záujem na zverejňovaní daných informácií, (ii) povahu informácií; (iii) dôsledky a riziko ujmy na súkromnom živote dotknutých osôb; (iv) potenciálny dosah média použitého na šírenie informácií, najmä internetu; a tiež (v) základné zásady ochrany údajov, ako sú stanovené v Dohovore Rady Európy o ochrane osôb so zreteľom na automatizované spracovanie osobných dát, medzi ktoré patrí aj zásada minimalizácie dát, podľa ktorej možno zhromažďovať dáta iba v rozsahu nevyhnutnom na daný účel (porov. S. a Marper proti Spojenému kráľovstvu, cit. vyššie, § 103).
Maďarský zákon o správe daní a poplatkov stanovuje, že všetci daňoví dlžníci, ktorí splnia vopred dané objektívne kritériá, ako je výška dlhu, sú automaticky zverejnení v zozname dlžníkov na internetových stránkach daňového úradu vrátane ich mena a adresy, bez ohľadu na zavinenie alebo iné okolnosti. Daňové úrady tak nemajú možnosť posúdiť nevyhnutnosť zverejnenia osobných údajov daňových dlžníkov vzhľadom na individuálne okolnosti ich prípadu.
Hoci podľa Súdu takáto paušálna úprava nie je sama o sebe problematická, je potrebné posúdiť aj to, či legislatíva pri prijímaní tejto úpravy zvážila príslušné súperiace záujmy. Súd konštatoval, že zákonodarca v prejednávanej veci pred prijatím predmetnej právnej úpravy nevyhodnotil dopady už existujúceho režimu zverejňovania údajov neplatičov daní na ich správanie.
Zákonodarca neposúdil, či a prečo doterajší režim zverejňovania nemal dostatočný odstrašujúci efekt a prečo bolo nutné ho upraviť. Predovšetkým sa nepreukázalo, že zákonodarca posúdil potrebu zverejňovať všetky uvádzané osobné údaje daňových dlžníkov vrátane ich domovej adresy a vplyv tohto zverejnenia na ochranu súkromného života vrátane rizika zneužitia zverejnenej adresy inými osobami. Nebolo vykonané ani posúdenie potenciálneho dosahu média použitého na šírenie údajov: keďže boli zverejnené na internete, mal k nim prístup ktokoľvek po celom svete, čo obnášalo aj riziko ďalšieho šírenia inými subjektmi.
Súd preto dospel k záveru, že žalovaný štát nepreukázal, že prijatie právnej úpravy zverejňovania osobných údajov o daňových dlžníkoch bolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a že nastolilo spravodlivú rovnováhu medzi súperiacimi záujmami. K porušeniu článku 8 Dohovoru teda došlo.
Z uvedeného rozsudku možno teda vyvodiť, že zverejňovanie údajov dlžníkov na verejne prístupnom mieste nie je samo o sebe problémom. Problémom je skutočnosť, že k zverejňovaniu dochádzalo automaticky bez bližšieho podrobnejšieho skúmania za akých podmienok a prečo došlo k vzniku dlhu. Z toho dôvodu by zverejneniu údajov malo predchádzať riadne konanie, výsledkom ktorého by malo byť rozhodnutie o zverejnení dlžníka so všetkými náležitosťami a odôvodnením. Každý prípad dlžníka by mal byť posudzovaný osobitne a musia byť vyhodnotené všetky okolnosti či zverejnenie dlžníka naplní požadovaný účel a za akých okolností dlh vznikol. Preto s ohľadom na dané okolnosti by automatické zverejnenie údajov bolo prílišným zásahom do súkromia a dlžníkovi skôr uškodiť.