Každý z nás je reprezentant. V tomto článku sa dozviete prečo je dôležitá správna reprezentácia role a pozície, ktorú zastávame, ale aj o osobnostných zručnostiach, ktoré nenaštudujete zo žiadnej knihy.

Pán Roth, vy máte za sebou veľmi zaujímavú pracovnú kariéru. Priblížte, prosím, našim čitateľom jej vývoj počas rokov.

- Moje meno je Roman Roth a som kariérny diplomat s vyše 20-ročnou praxou v zahraničnej službe Slovenskej republiky. Pôsobil som v ústredí na Ministerstve zahraničných vecí, v zahraničí a reprezentoval som Slovenskú republiku na najvyššej úrovni. Posledných päť rokov (20119 – 2023) som pôsobil ako riaditeľ protokolu prezidentskej kancelárie.

Teraz už v štátnej správe nepôsobíte. S vašimi bohatými skúsenosťami by ale bola škoda začať sa venovať úplne novej profesii. Kam teraz vedú vaše kroky?

- Presne ako vravíte, v roku 2023 som sa rozhodol ukončiť svoje pôsobenie v štátnej správe a posunúť sa vnútorne ďalej, ale aj naďalej chcem ostať vo svojom obore - vo svojej špecializácii, ktorou je protokol, diplomacia a reprezentácia. Momentálne odovzdávam skúsenosti získané dlhoročnou praxou ľuďom, inštitúciám a firmám, ktoré chcú zvýšiť svoju hodnotu. Som kvalifikovaný lektor. Jedna vec je totiž niečo vedieť a druhá je vedieť to odovzdať ďalej. Podľa môjho názoru, je veľmi dôležité vzdelávať sa počas celého života, najmä keď si človek myslí, že všetko vie. Veci sa vždy dajú robiť lepšie.

Súvisí tento váš postoj nejak s vaším nastavením a prístupom k životu a kariére?

- Moje vnútorné nastavenie je práve také – chcem sa posúvať ďalej a chcem posúvať ďalej aj spoločnosť okolo mňa. Vážim si každého reprezentanta spoločnosti. Keď má takáto osoba záujem o vlastný rozvoj, tak ide o vzájomne výhodné obohatenie, čo v konečnom dôsledku vedie k posunu vpred k lepšiemu. Posúvame sa ako ľudia, ale aj ako spoločnosť, štát a ako celok. Vzdelanie je, podľa mňa, najlepšia investícia.

Počas svojho pôsobenia ste sa museli dostať aj do priameho kontaktu so samosprávami a jej zástupcami. Ako vnímate samosprávu v súvislosti s vaším odborným zameraním?

- Musím povedať, že samospráva je môj prirodzený partner. Počas svojho pôsobenia na Slovensku, ale aj v zahraničí a najmä počas pôsobenia v prezidentskej kancelárii, som sa nespočetnekrát stretával s reprezentantmi samosprávy. Ako na najvyššej úrovni, tak na pracovnej. Takisto na návštevách v zahraničí, ale aj keď zahraničné návštevy zavítali na Slovensko a tiež, samozrejme, pri návštevách hlavy štátu v regiónoch. Musím povedať, že každá taká návšteva začínala vetou: „My sme takí radi, že vás tu máme, vy nám poviete, ako to má správne byť.“ A toto je to čo ma na mojej práci teší a napĺňa, že ľudia majú záujem prijať, nepoviem kritiku, ale doplňujúce informácie, ktoré im umožnia robiť veci lepšie, vhodnejšie, respektíve na úrovni, s noblesou a hlavne dôstojne.

Slová reprezentácia a reprezentant už odzneli viackrát počas nášho rozhovoru. Čo si má pod týmito pojmami bežný človek predstaviť? Základný význam slova je asi každému jasný, ale skrýva sa za tým, z vášho odborného pohľadu, niečo viac?

- Je dôležité si uvedomiť, že každý jeden z nás je reprezentant. Či už je to reprezentácia svojej vlastnej rodiny, firmy kde pracujeme alebo inštitúcie, v ktorej pôsobíme. Takisto sme reprezentantmi svojej rodnej obce či mesta a aj, v konečnom dôsledku, celého štátu. Každý človek reprezentuje sám sebou a tvorí obraz toho konkrétneho inštitútu, obce, mesta a spoločnosti, z ktorej pochádza.

V súvislosti so samosprávou sú práve jej predstavitelia hlavnou tvárou svojej obce či mesta. Na základe nich si tvoria ostatní ľudia obraz o konkrétnom mieste. Uvediem príklad. Po pôsobení v Indonézii, keď som odtiaľ odchádzal po štyroch rokoch, tak nie len indonézski partneri, ale aj kolegovia z diplomatického zboru mi povedali, že Slovensko si budú spájať s Romanom, teda so mnou. Toto je práve niečo, čo dokáže človek sebou a mal by sa nad tým pozastaviť a zamyslieť. Nemôže si povedať: „Ja už všetko viem...“ a ešte horšie: „Ja to nepotrebujem, mne to stačí, tak ako to je...“. Úprimne povedané, nestačí.

Pri reprezentácii musíte brať do úvahy strašne veľa súvislostí. Ja nespochybňujem vedomostnú základňu nikoho, ja pracujem s takzvanými osobnostnými zručnosťami. Človek sa dostane do pozície na základe vedomostí, ale tá pozícia očakáva, že bude zvládať aj takzvané „jemné“ zručnosti. Slovíčko jemné sa mne osobne nepáči, preto ich volám osobnostné, lebo je to o človeku a to vždy zdôrazňujem, najdôležitejšie je ostať samým sebou, ľudsky uveriteľným a ostať človekom.

Ako sa dajú takéto osobnostné zručnosti naučiť alebo nadobudnúť? Existuje odborná literatúra, po ktorej preštudovaní jednoducho načerpáme všetky vedomosti?

- V prvom rade si treba uvedomiť, že ľudia medzi sebou vzájomne interagujú, rozprávajú sa. Vedomosti absolútne nespochybňujem, ale s tými osobnostnými zručnosťami proste človek musí pracovať, lebo nie každý je v tom doma. A ak to daný jedinec príjme a akceptuje to, je vhodné obrátiť sa na odborníka. Nájsť totiž literatúru bežného charakteru k tejto problematike, no, môžete sa v tom ľahko stratiť. Neexistujú totiž knihy o tom ako správne robiť protokolárne veci. Nájdete len klasicky zadefinované teoretické štandardy, ale protokol je práve skrytý v detaile.

Vysvetlím na čom je založený protokol. Prvotne si povedzme čo je to vlastne etika. Etika je filozofické zameranie, ktoré nám hovorí čo je dobré, čo je vhodné, čo je správne. A treba si uvedomiť, že všade vo svete platí niečo iné. A aj to musíte vedieť prijať. Čiže na Slovensku môžeme mať svoje nuansy, ale v Amerike alebo v Afrike už platiť nebudú. Na základe etiky bola svojho času pochopená potreba určiť si nejaké pravidlá, a tak vlastne vznikla etiketa. Najskôr na kráľovských dvoroch, ale potom sa stala bežnou súčasťou každodenného života. A čo je etiketa? To sú základy slušného správania. Čo je vhodné, čo je dobré a čo je správne. Tu sa opäť dostávame k tomu, že čo platí na Slovensku, nemusí platiť v Ázii. Ale musíme ovládať tie základy, na ktorých staviame. A protokol je postavený na etikete. Je to vlastne súbor týchto pravidiel, ktorý spája ešte aj nuansy jednotlivých spoločností, tradícií a zvyklostí a najmä v interakcii medzi jednotlivými subjektami alebo objektami spoločenského života. Aj s presahom na zahraničie.

Asi každý z nás už započul z rôznych médií o kráľovskom protokole. To ale asi nebude ten, ktorým sa riadia prezidenti. Existuje teda viac druhov protokolu?

- Samozrejme, máme spoločenský protokol, máme biznis protokol, no a taktiež štátny protokol. Aby som to opäť napasoval na samosprávy, tam je ideálne ovládať spoločenský protokol a aj ten biznisový. V rámci štátneho protokolu, tam už sú, samozrejme, nápomocné inštitúty štátnej správy a je založený na tom spoločenskom a biznis protokole. O kráľovskom protokole hovoriť nemusíme. Je to krásne sledovať. Tu by som však rád podčiarkol, že protokol je o forme. Nie je o obsahu. Ako som spomínal, ten nespochybňujem. Protokol je o forme a aj bábovka môže mať ten najlepší recept, ale keď ju nedáte do správnej formy, tak z toho proste bábovku mať nebudete. Ja budem vždy rád dostávať ľudí, ktorí o to majú záujem, do tej najlepšej formy.

Akými vedomosťami a osobnostnými schopnosťami by mal teda reprezentant samosprávy disponovať?

- Ešte raz chcem podčiarknuť, že v žiadnom prípade nespochybňujem vedomostnú základňu žiadneho človeka, ale očakávania pri plnení funkcií, či už verejných alebo štátnych, tam musí prísť človek pripravený, respektíve, mal by pochopiť, že to obnáša aj niečo naviac.

Daný reprezentant by sa mal cítiť prirodzene a komfortne v prostredí kde sa pohybuje, či už prichádza do kontaktu s občanmi, s partnermi zo Slovenska, ale aj s tými zahraničnými, keď musí vycestovať alebo prijať návštevu na domácej pôde. Vtedy je priam nutnosťou ovládanie základov spoločenského správania. Musí vedieť kto komu prvý podáva ruku, ako sa správne predstaviť, ako má vyzerať, napríklad, aj jeho vizitka, kto prvý vstupuje do dverí, ako má vyzerať a prebiehať stretnutie a ako správne pripraviť zasadací poriadok, pretože, prirodzene, aj ten má svoje pravidlá.

Treba si uvedomiť, že protokol sú pravidlá. Ľudia majú mylnú predstavu keď si myslia, že pravidlá zväzujú. Je tomu práve opačne, ony vás oslobodzujú. Uvediem príklad. Keď vám niekto zadefinuje formu oblečenia, tzv. „dress code“ v podobe tmavého obleku, tak vôbec už nemusíte rozmýšľať čo by ste si mali obliecť, lebo to skrátka máte jasne dané a zadané. Pravidlá pomáhajú nemyslieť na formu, ale sústrediť sa obsah, ktorý potrebujete v danej situácii riešiť. Ak si dostatočne osvojíme pravidlá a stanú sa našou prirodzenou súčasťou, náš život sa tým v podstate veľmi zjednoduší, lebo sa môžeme naplno sústrediť na veci, ktoré potrebujeme práve riešiť.

Výraz pravidlá môže v ľuďoch evokovať s nimi nevyhnutne spojené sankcie, ktoré zákonite prichádzajú po ich porušení. Tak, ako je tomu pri zákonoch. Ako je to teda pri protokole?

- Áno, v bežnom živote prináša porušenie pravidiel svoje sankcie, pri zákonoch, pri pravidlách cestnej premávky atď. To sú však písané pravidlá, ktoré si vyhľadá každý. Pri protokole toto práve neplatí. Protokolárne pravidlá a vlastne pravidlá spoločenského správania sú nepísané, sú takzvane zvykové. Po ich porušení nenasleduje jasne daná sankcia. Dopad porušenia týchto pravidiel alebo ich neovládanie, je častokrát strata dôvery a reputácie.

Tvrdíte, že osobnostné zručnosti môžu pôsobiť v prípade človeka, ktorý ich ovláda, oslobodzujúco. Prinášajú so sebou ešte nejakú pridanú hodnotu?

- Rád by som podčiarkol, že ovládaním týchto pravidiel a zručností sa stáva každý jeden človek sebavedomejším. Reprezentant by mal byť sebavedomý a sebaistý. Nie len pocitom, že sa stal „niekým viac“, práveže treba dodržať úctu, rešpekt, toleranciu a najmä rovnosť. Ako hovorím, všetci sme ľudia a komunikujeme a interagujeme medzi sebou navzájom, ako človek s človekom.

Na záver sa opýtam otázku, ktorá určite zaujíma práve našich hlavných čitateľov a sledovateľov, ktorými sú zástupcovia a reprezentanti samospráv. Prečo by sa, podľa vás, mali zaujímať o rozvoj takýchto zručností, respektíve, je nutné, aby tieto zručnosti ovládal konkrétne starosta či primátor?

- Na škodu to, samozrejme, nie je, ale povedzme si to inak. Každá samospráva má svoje prislúchajúce úrady, ktoré zastrešujú a spravujú jej chod. Samospráva taktiež zodpovedá za vzdelávanie, čiže je tam odbor, ktorý má na starosti školy. Tak isto by teda každá samospráva mala mať odbor alebo aspoň jedného človeka, ktorý ovláda tieto detaily a nuansy spoločenskej etikety a protokolu. Aby samospráva bola schopná a vedela zabezpečiť štandardné, vhodné, adekvátne a najmä profesionálne reprezentovanie samej seba.

Akú myšlienku alebo posolstvo by ste chceli odkázať našim čitateľom na záver rozhovoru?

- Odľahčene povedané, protokol nie je o tom, že vám povie, že musíte mať kravatu, ale že pochopíte, kedy si tú kravatu na seba vziať a kedy si ju, naopak, dávať nemusíte.