Ako ďalej v Európe aj vo svete s plastovým odpadom

Európania viac ako polovicu plastov vyvážajú do tretích krajín. Tento údaj sa príliš nezmenil ani po minuloročnom zákaze vývozu plastov do Číny, ktorá bola najväčším európskym odberateľom plastového odpadu.

V tomto kontexte neprekvapujú konštatovania, že aj najúspešnejšie západoeurópske štáty s funkčnými systémami odpadového hospodárstva majú problémy s recykláciou plastových odpadov. Napríklad vzoroví Švédi sami spaľujú veľký podiel plastov alebo ho vyvážajú do iných krajín. Škandinávci tak ročne okrem iného prispievajú k 400 miliónom ton skleníkového plynu CO2, čo je číslo vyprodukované spaľovaním všetkých plastov na celom svete. V inej vzorovej krajine – Nemecku (Nemci sú historicky považovaní za jeden z najporiadkumilovnejších národov) – zase dlhodobo klesá podiel opätovne použiteľných fliaš, ale stúpa množstvo vyprodukovaného plastového odpadu. Pod túto skutočnosť sa podpisuje bezradnosť ľudstva so zvládnutím stále rastúceho objemu i hmotnosti používaných plastov. Veď kým v celom svete pred sedemdesiatimi rokmi sa vyrobilo vyše milióna ton plastov ročne, postupne rastúci dopyt trhu spôsobil, že dnes hovoríme o 300-násobku.

Brzdou privysoká cena recyklácie

Pritom ekonómovia za zásadný problém považujú, že nielen zabehnuté, ale aj nové druhy plastov sú lacnejšie než z nich zrecyklovaný materiál. Napriek tomu sa v súčasnosti EÚ, ako vedúca sila krajín v boji za čo najmenej škodiacu likvidáciu odpadov, zasadzuje práve za uprednostňovanie recyklovania pred, podľa nej, menej vhodným spaľovaním a  nevhodným skládkovaním. Mimochodom, pri publikovaných ekonomických nevýhodách recyklácie plastov sa napríklad argumentuje, že ich nemožno recyklovať donekonečna, nehovoriac o tom, že už prvý recyklovaný výrobok nedosahuje parametre novo vyrobeného.

Prípadne sa používa argument, že dopyt po recyklovanom plaste v Európe reprezentuje len 6 percent dopytu po plastoch. Nedá sa nepripomenúť, že európski spracovatelia v kontexte tohto dôvodu a obhajobe tzv. minimalizovania zla volajú po čo najväčšom zredukovaní druhov vyrábaných plastov (napríklad slovenskí sa zjednocujú na počte troch-štyroch druhov), ale zatiaľ bez výraznejších výsledkov, respektíve výrazných zmien v stále sa rozširujúcom sortimente výroby.

Budúcnosť – ľahšie recyklovateľné obaly

Vychádzajúc zo stratégie Európskeho parlamentu (EP) - recyklovať do roku 2030 všetky plastové obaly - sa predpokladá, že tieto výrobky musia byť podstatne ľahšie recyklovateľné ako je široký sortiment dnešných. Samotné členské štáty pritom musia rátať s prijatím takých opatrení, ktoré by vytvorili v krátkosti povedané „zodpovedajúce štandardy kvality pre sekundárne plasty, zavedenie certifikátov na zvýšenie dôvery zo strany spracovateľov a spotrebiteľov, zavedenie pravidiel stanovujúcich minimálny obsah recyklovaného materiálu v niektorých výrobkoch a podnecovanie samotných členských štátov k tomu, aby znížili DPH na recyklované produkty“.

Bioplasty jednou z možností v budúcnosti?

Pri konfrontácii so súčasnou situáciou ohľadne zbavovania sa plastových obalov to znie zaujímavo. Aj keď len na papieri, ale zato z pohľadu Európy a sveta. Pravdepodobne aj z pohľadu napríklad praktického využitia patentu slovenských výskumníkov na výrobu bioplastov z pestovaných rastlín, ktorý momentálne zápasí o reálne uplatnenie napríklad v Číne, kde ho testujú.

Otázkou je, či nebude využitie bioplastov stopnuté napríklad argumentmi o vyčerpaní pôd, na ktorých by sa „plastové“ rastlinstvo pestovalo, či sa prijme zodpovedajúca legislatíva hlavne vo veľkých ekonomikách jednotlivých krajín, aby bioplasty boli ekonomicky porovnateľné s ostatnými plastmi a podobne.