Európania viac ako polovicu plastov vyvážajú do tretích krajín. Tento údaj sa príliš nezmenil ani po minuloročnom zákaze vývozu plastov do Číny, ktorá bola najväčším európskym odberateľom plastového odpadu.

V tomto kontexte neprekvapujú konštatovania, že aj najúspešnejšie západoeurópske štáty s funkčnými systémami odpadového hospodárstva majú problémy s recykláciou plastových odpadov. Napríklad vzoroví Švédi sami spaľujú veľký podiel plastov alebo ho vyvážajú do iných krajín. Škandinávci tak ročne okrem iného prispievajú k 400 miliónom ton skleníkového plynu CO2, čo je číslo vyprodukované spaľovaním všetkých plastov na celom svete. V inej vzorovej krajine – Nemecku (Nemci sú historicky považovaní za jeden z najporiadkumilovnejších národov) – zase dlhodobo klesá podiel opätovne použiteľných fliaš, ale stúpa množstvo vyprodukovaného plastového odpadu. Pod túto skutočnosť sa podpisuje bezradnosť ľudstva so zvládnutím stále rastúceho objemu i hmotnosti používaných plastov. Veď kým v celom svete pred sedemdesiatimi rokmi sa vyrobilo vyše milióna ton plastov ročne, postupne rastúci dopyt trhu spôsobil, že dnes hovoríme o 300-násobku.

Brzdou privysoká cena recyklácie

Pritom ekonómovia za zásadný problém považujú, že nielen zabehnuté, ale aj nové druhy plastov sú lacnejšie než z nich zrecyklovaný materiál. Napriek tomu sa v súčasnosti EÚ, ako vedúca sila krajín v boji za čo najmenej škodiacu likvidáciu odpadov, zasadzuje práve za uprednostňovanie recyklovania pred, podľa nej, menej vhodným spaľovaním a  nevhodným skládkovaním. Mimochodom, pri publikovaných ekonomických nevýhodách recyklácie plastov sa napríklad argumentuje, že ich nemožno recyklovať donekonečna, nehovoriac o tom, že už prvý recyklovaný výrobok nedosahuje parametre novo vyrobeného.

Prípadne sa používa argument, že dopyt po recyklovanom plaste v Európe reprezentuje len 6 percent dopytu po plastoch. Nedá sa nepripomenúť, že európski spracovatelia v kontexte tohto dôvodu a obhajobe tzv. minimalizovania zla volajú po čo najväčšom zredukovaní druhov vyrábaných plastov (napríklad slovenskí sa zjednocujú na počte troch-štyroch druhov), ale zatiaľ bez výraznejších výsledkov, respektíve výrazných zmien v stále sa rozširujúcom sortimente výroby.

Budúcnosť – ľahšie recyklovateľné obaly

Vychádzajúc zo stratégie Európskeho parlamentu (EP) - recyklovať do roku 2030 všetky plastové obaly - sa predpokladá, že tieto výrobky musia byť podstatne ľahšie recyklovateľné ako je široký sortiment dnešných. Samotné členské štáty pritom musia rátať s prijatím takých opatrení, ktoré by vytvorili v krátkosti povedané „zodpovedajúce štandardy kvality pre sekundárne plasty, zavedenie certifikátov na zvýšenie dôvery zo strany spracovateľov a spotrebiteľov, zavedenie pravidiel stanovujúcich minimálny obsah recyklovaného materiálu v niektorých výrobkoch a podnecovanie samotných členských štátov k tomu, aby znížili DPH na recyklované produkty“.

Bioplasty jednou z možností v budúcnosti?

Pri konfrontácii so súčasnou situáciou ohľadne zbavovania sa plastových obalov to znie zaujímavo. Aj keď len na papieri, ale zato z pohľadu Európy a sveta. Pravdepodobne aj z pohľadu napríklad praktického využitia patentu slovenských výskumníkov na výrobu bioplastov z pestovaných rastlín, ktorý momentálne zápasí o reálne uplatnenie napríklad v Číne, kde ho testujú.

Otázkou je, či nebude využitie bioplastov stopnuté napríklad argumentmi o vyčerpaní pôd, na ktorých by sa „plastové“ rastlinstvo pestovalo, či sa prijme zodpovedajúca legislatíva hlavne vo veľkých ekonomikách jednotlivých krajín, aby bioplasty boli ekonomicky porovnateľné s ostatnými plastmi a podobne.