Hovorí sa, že každý "dobrý" hrad má svoju povesť a patrí k nim aj ľupčiansky. Legiend o ňom a niekdajšom panstve je viac. TASR ich prostredníctvom publikácie Ľupčianske povesti z roku 2001 priblížila Ivana Uhlík, referentka správy pamiatkových objektov hradu Ľupča.
Návštevníci tejto historickej pamiatky v obci Slovenská Ľupča v Banskobystrickom okrese sa od sprievodcov dozvedia nielen historické fakty o hrade, ale tiež to, že aj on má "svoju" bielu pani.
"Na Slovensku sotva nájdete miesto či dedinu, o ktorej by nejestvovala čo i len jedna povesť. Sú nimi opradené staré hrady, zámky, kaštiele. K ich vzniku dali podnet mnohé historické udalosti. Po stáročia sa zachovávali ústnym podaním, ten pridal to, iný zas ubral ono, a tak vznikli príbehy plné fantázie, ľudských predstáv a túžob," tvrdia autori ojedinelej brožúry Ľupčianske povesti Daniel Baláž a Miroslava Sedliaková.
Asi najznámejšia povesť, ktorú zaznamenali viacerí autori, je tragický príbeh kastelána hradu a krásnej Verony.
"Kastelán Selecký bol spravodlivý a vedel s ľuďmi zaobchádzať tak, aby bola spravodlivosť na oboch stranách. Hradní páni v ňom mali svedomitého správcu majetku a ľud žijúci v chalúpkach pod hradnými múrmi zasa spravodlivého ochrancu. Keď bol niekto v núdzi a nemal z čoho zaplatiť dane, pozhovel mu a prihovoril sa u pánov," začína sa povesť.
Selecký sa oženil s driečnou a peknou Marienkou, ktorá mu na svet priviedla vytúženého syna. Po pôrode však ostala vyslabnutá, chorľavela a bola už len tieňom bývalej životom kypiacej ženy. Zavolala si preto na pomoc sesternicu, krásnu Veronu, ktorej sa život na hrade zapáčil. S pekným kastelánom si vzájomne prejavovali náklonnosť a keď sa viac zblížili, Verona ho nahovárala, aby svoju ženu zabil, čo odmietol. Chcel počkať, kým nezomrie, keďže jej už veľa času neostávalo. Prišla im však na to nielen Seleckého manželka, ale i samotná hradná pani, ktorú pochytil hnev. Veronu dala uväzniť v hradnej veži. Ničili ju výčitky svedomia a zakrátko sa zbláznila. Jedného večera vyskočila cez okno do priepasti a zabila sa. Jej duša však nenašla pokoja ani na druhom svete, preto "za mesačných nocí chodí v snehobielych šatách kvíliac okolo hradu a hľadajúc svojho milého".
Rovnako tragický podľa miestnych povestí je i príbeh o Anne Ruskovej, nazývanej paňou bez hlavy. Vraj stále blúdi cestou od Driekynskej skaly po hronský most a hľadá svoju sťatú hlavu.
"V polnočných hodinách počuť cestou jej zúfalé kvílenie a volanie o pomoc. Legenda však dopĺňa skutočnú historickú udalosť. Rozsudok smrti sťatím vykonal kat na ľupčianskom moste, kde necelý rok predtým odsúdená žena zavraždila manželku majiteľa papierne," uvádzajú Ľupčianske povesti.
Rekonštrukcia vtedajšieho dobového súdneho procesu sa svojho času stala dokonca námetom predstavenia miestneho ochotníckeho divadla.
