Nielen skutkami, či symbolmi, ale aj slovami a tiež ochranou zlých pravidiel je možné ublížiť. Kým dobrým skutkom pomôžeme, zlým vieme poškodiť. Ukázať prstom číslo 1 je iné ako ukázať prostredník.
Jazykom vieme veľmi elegantne pohladiť aj uraziť. A za asistencie zlých pravidiel vyhráva ten, kto ich nastavuje a nie tí, ktorí podľa nich hrajú. Napríklad pri parlamentných voľbách rozhodujeme podľa pravidiel, ktoré nastavili politici a nie občania. V skutočnosti vyberáme aj spomedzi tých, ktorých nepoznáme a nikdy sme ich nestreli. Tvoria stranícku volebnú ponuku, ktorá je nám daná na výber.
Pohľad na nedávne parlamentné voľby odkrýva hneď niekoľko rizík, ktoré odkrývajú chyby doterajšieho systému. Teraz je viac ako inokedy zrejmé, že ten, kto ukazuje na parazitov v spoločnosti je v podstate parazit, lebo parazituje na vlne neriešených problémov. Naschvál sa chcem vyhnúť akýmkoľvek porovnaniam so súčasnou skladbou nášho parlamentu. Preto ako príklad pomôže český politik Tomio Okamura so svojou rétorikou. Ak otvoríme oči, musíme vidieť, že tí, čo skloňujú rešpekt k demokracii v podstate profitujú z jej nedokonalostí. Veď ako môžu zdravie demokracie chrániť nezdravé prvky ako je činnosť strany bez preukázateľného etablovania na miestnej a regionálnej úrovni. Pričom práve tieto znaky sú jednými z predpokladov štandardného politického subjektu. Pred očami aj takých politikov, ktorí neustále zdôrazňujú svoju osobnú finančnú nezávislosti a robia to až tak, že odkrývajú pocit vlastnej finančnej závislosti. Aj tu si radšej pomôžme príkladmi z Čiech. Súčasťou niekdajšej vlády bolo hnutie Veci verejné. Vo voľbách vyháňalo z politiky tzv. dinosaurov a profilovalo sa cez lídra Víta Bártu. Ten neustále zdôrazňoval, že je dosť bohatý na to, aby bol v politike nezávislý. A skutočnosť? Zlomili ho medializované dôkazy o tom, že stranu budoval ako biznis plán s kalkuláciou finančnej návratnosti a tiež finančné škandály členov vlády za túto stranu.
Je nesporné, že s volebnou účasťou rastie legitimita strán zastúpených v parlamente. Je ale sporné, či vôbec môžeme hovoriť o legitimite tých volených zástupcov v parlamente, ktorí získali zopár stoviek hlasov, ale mali dobré miesto na kandidátke. Aj tu si môžeme pomôcť s príkladom od susedov. Tentokrát s pozitívnym. V Českej republike sú kandidátne listiny pre parlamentné voľby tvorené podľa krajov, nakoľko každý kraj predstavuje volebné obvod. Politici sú bližšie k ľuďom a možno aj vlastná skúsenosť dokáže urobiť svoje pri rozhodovaní počas volieb.
Na základe doterajších skúseností, z ktorých je možné čo-to pred voľbami prognózovať môžeme konštatovať, že je najvyšší čas, aby sme začali formovať demokraciu ako vládu jasných pravidiel. Takých, ktoré budú o benefitoch pre občanov aj našich zástupcov.
Dnes už preto nie je namieste diskusia o rizikách priamej demokracie a zlyhaniach zastupiteľskej demokracie. V oboch prípadoch by sme bolo čo vymenovať, ale podstata problému je kdesi inde. V každej zo spomínaných foriem nájdeme určité chyby. To, čo by bolo teraz najvhodnejšie je, aby sme zaslistovali v pamäti a hľadali východiska na to, ako si vyberať zástupcov podľa vlastného výberu a nie vkusu nominujúcich subjektov. Za pripomenutie stojí, že v minulosti sme poslancov Národnej rady Slovenskej republiky volili v troch volebných obvodoch a až od volieb v roku 1998 tvorí Slovensko jeden volebný obvod. Mimochodom, v roku 1997 celá opozícia kritizovala vtedajšieho premiéra za to, že vytvorenie jedného volebného obvodu pre parlamentné voľby je chybou a tiež sľubovala, že po úspešných voľbách to zmení. Odvtedy vzniká 6 vláda... A v parlamente máme aj zástupcov, ku ktorým sa akosi ani nechceme priznávať. Komu tento systém vyhovuje?
Autor: PhDr. Michal Kaliňák, PhD., politológ
