Ilustračná snímka.
V máji 2019 zverejnilo Ministerstvo životného prostredia návrh novely zákona o odpadoch (návrh doplnenia §16 o nový odsek 10) s formuláciou, podľa ktorej budú mať zberové spoločnosti povinnosť zabezpečiť vybavenie zberných vozidiel vážiacim systémom.
Niektoré mestá a obce sa oprávnene návrhu potešili. Hlavne v menších obciach pretrváva problém s tým, že zberová firma nedokáže presne vyčísliť koľko odpadu z obce vyviezla. Do jedného auta sa počas dňa zbiera odpad z viacerých samospráv.
Bežná kapacita zberového auta je približne desať ton, pričom samosprávy s menej ako päťsto obyvateľmi (viac ako tri štvrtiny všetkých obcí na Slovensku) počas jedného zberu vyprodukujú do štyri až päť ton odpadu. Kým dôjde k váženiu, zberové auto bežne vyzbiera ďalšie obce. Rozrátanie váhy odpadu medzi jednotlivé obce je potom prakticky iba fiktívne a nijak neoveriteľné. Navyše mnoho starostiek a starostov by chcelo uplatňovať model, kde by občania platili za odpad podľa reálnej váhy každej nádoby.
Aké by boli reálne dôsledky zavedenia povinného váženia odpadu?
Ak odhliadneme od skutočnosti, že súčasný návrh zákona slúži zjavne skôr pre vyvolanie diskusie, všeobecnú požiadavku z §16 odsek 10 by bolo teoreticky možné splniť aj umiestnením osobnej váhy do kabíny auta. Na trhu existujú dva druhy vážiacich systémov, ktoré mohol mať navrhovateľ zákona na mysli:
• podvozkové váhy vážiace celkové množstvo odpadu vo vozidle,
• dynamické váhy, ktoré dokážu odvážiť nádoby jednotlivo.
Pri podvozkových váhach vozidlo automaticky odváži odpad, ktorý sa v ňom nachádza pred vstupom a po výstupe z obce. Samospráva získa presný a dôveryhodný údaj o množstve vyzbieraného odpadu na jej území. Nedokáže však určiť váhu jednotlivých vyzbieraných nádob. Samotné vážiace zariadenia majú relatívne prijateľnú cenu, ale ich dodatočná inštalácia na zberové vozidlá je mimoriadne náročná. Je potrebná demontáž celej nadstavby vozidla, čo vyžaduje špeciálnu dielňu so žeriavom, jeho úpravu, inštaláciu tenzometrov a ich kalibráciu. Celá inštalácia s potrebnými úpravami trvá niekoľko týždňov a môže vyžadovať presun vozidla stovky kilometrov na miesto inštalácie. Po inštalácií dochádza k navýšeniu konštrukčnej výšky vozidla a posunu ťažiska, takže je potrebná aj nová homologizácia.
Dynamické váhy je možné inštalovať relatívne jednoducho, bez potreby ťažkej techniky. Pre určenie váhy konkrétnej nádoby je potrebné zabezpečiť aj ich automatickú identifikáciu, čo opäť vyžaduje ďalšie náklady. Problémom dynamických váh je výsypné zariadenie, ktoré dvíha samotné nádoby. Váhy dostupné na trhu vyžadujú automatické výsypné zariadenia, ktoré sú schopné poskytnúť elektronické informácie o aktuálnej polohe ramena. Väčšina vozidiel na Slovensku používa manuálne vysýpače, ktoré takouto funkciou nedisponujú. Ak by sa na jestvujúce vozidlá mali inštalovať dynamické váhy, vyžadovalo by to výmenu vysýpačov. Mnohé z nich však boli zaobstarané z prostriedkov eurofondov a vzťahuje sa na ne podmienka päť ročnej udržateľnosti. Náklady na úpravu môžu presahovať päťdesiat tisíc eur na zberné vozidlo. Okrem tohto je otázny aj zmysel využitia informácie o váhe každej nádoby. Ak by samosprávy stanovovali poplatky občanom podľa váhy nádob, priamo by to odstránilo motiváciu vykladať čo najplnšie nádoby, znížil by sa tlak na predlžovanie frekvencie zberu, nakoľko by občan platil len podľa váhy. Pravdepodobne by preferoval, aby mu odpadu odvážali čo najčastejšie. Finančne najefektívnejšie je pritom voziť plné nádoby menej často. V porovnaní s vážením je možné dosiahnuť lepšie výsledky pomocou systému platby za počet vývozov a kapacitu nádoby. Zahraničné skúsenosti navyše ukazujú, že fakturácia občanom na základe váhy môže viesť k zdĺhavým a nákladným sporom, čo je jeden z hlavných dôvodov prečo napr. v Taliansku po krátkych experimentoch od takéhoto váženia odpadu upustili.
Kto zavedením povinnosti získa a kto to v konečnom dôsledku zaplatí?
Je zrejmé, že investície v takomto rozsahu by si mohli dovoliť len najväčšie zvozové spoločnosti. Povinnosť zaviesť váženie pre všetky vozidlá by bola úplne likvidačná pre malé zvozové spoločnosti a technické služby. Tie samosprávam často poskytujú lepší servis, flexibilitu alebo sú nimi priamo kontrolované a usmerňované. Možno očakávať, že zvozové firmy by tieto investície okamžite premietli do cien zvozov. Spôsobilo by to nárast obecných nákladov a následne rast poplatkov pre občanov. Zmena by zasiahla aj tie obce, ktoré o váženie nestoja, pretože už dnes majú dôveryhodné informácie od zberovej spoločnosti, alebo zaviedli systém evidencie odpadov a disponujú štatistikami na úrovni každej domácnosti a to všetko za zlomok ceny v porovnaní s vážením. V konečnom dôsledku je zmena výhodná len pre firmy dodávajúce komunálnu techniku, ktorým by vzrástol obrat o desiatky miliónov eur. Tieto peniaze by sa dali využiť efektívnejšie na podporu triedeného zberu, výstavbu triediacich a recyklačných zariadení, ktoré by výrazne prispeli nielen zlepšeniu životného prostredia a poklesu nákladov na odpady.
Návrh zákona v súčasnej podobe pôsobí ako typický príklad chodenia kanónom na vrabce. Problém niekoľkých obcí sa ide riešiť plošnou legislatívnou úpravou, ktorá sa dotkne všetkých a je investične veľmi náročná. Problém je v nedostatku konkurencie. Obce by nemali mať problém v rámci výberového konania vyžadovať váženie odpadu (či už jednotlivých nádob, alebo celého auta podvozkovou váhovou alebo aj mostovou váhou napr. na najbližšom družstve). Realita je však taká, že zvozové firmy sú regionálne koncentrované. V určitých lokalitách môže byť jedinou alternatívou založene vlastnej zberovej spoločnosti, na čo samozrejme chýbajú zdroje aj personálne kapacity. Obce sú vazalom týchto spoločností, bez možnosti ovplyvniť kvalitu služieb, ktoré dostanú za svoje peniaze. Žiaľ návrh o povinnom vážení v aktuálnej podobe túto situáciu iba zhorší. Pre skutočné vyriešenie problému by obce namiesto Ministerstva životného prostredia by mali klopať na dvere Protimonopolného úradu.
