Ilustračná snímka.
Pri prognózovaní, či do rokov 2030-35 znížime skládkovanie komunálnych odpadov na 10 percent, pripomínajú dnešné reálie praktického riešenia tak trochu veštenie zo sklenej gule čarodejníka.
Pre zorientovanie sa pripomeňme, že popri tisíckach nelegálnych skládok nateraz na Slovensku prevádzkujeme približne 110 legálnych v stovke areálov (jeden areál „zastrešuje“ jednu alebo viacero skládok pre komunálny, ale aj pre nebezpečný odpad). Skládkujeme v tomto roku približne 50 percent komunálnych odpadov, čo je posun napríklad oproti 81 percentám z roku 2010. Povzbudzujúce tiež je, že minister envirorezortu Ján Budaj pred niekoľkými týždňami vyhlásil skládkam vojnu podobne ako v určitom období ministrovania aj jeho predchodcovia Peter Žiga či László Sólymos.
Z čoho zatvoriť staré skládky?
Je tiež jasné, že nové skládky nie je možné s pribúdajúcim zmesovým odpadom otvárať (zákaz EÚ), ale mnohé naplnené staré zatvoriť treba. Ich zodpovednú likvidáciu respektíve rekultiváciu, čo v praxi znamená minúť viac peňazí, ako by vyšlo samotné budovanie, či spustenie skládok nových, by mali platiť vlastníci. Pri skúsenostiach so slovenskými skládkami však posledné obdobie naznačuje, že mnoho z nich akoby nemalo majiteľa (?), respektíve skládky prešli do zodpovednosti obcí, ktoré dnes na prípadné odstavenie (rekultiváciu) peniaze nemajú. Pritom, podľa Michala Kiču, štátneho tajomníka MŽP SR, skládka predsa majiteľa mať musí, keď na ňu zberové spoločnosti zvážajú odpad a „niekto“ od nich inkasuje peniaze. Aj to je dôvod, prečo envirorezort rozhodol, že do konca tohto roka je potrebné preukázať, či jednotlivé skládky dokážu pokračovať v prevádzke, šetria na svoje uzatvorenie a rekultiváciu alebo nie. A teda, či majú aj majiteľa, respektíve či je to „neznámy“ domáci, alebo známy zahraničný. Kiča popri tom konštatuje, že kým sa rozhodne, aby bola skládka zlikvidovaná a rekultivovaná, treba zvládnuť celú škálu právnych úkonov, likvidácií, exekúcií či prípadných prepisov na zahraničné subjekty. Teda proces na dlhé roky.
Zároveň štátny tajomník zdôrazňuje, že v podobných slovenských prípadoch je komplikované a ťažké niečo vymôcť, keďže subjekty (väčšinou) nemajú finančné rezervy na likvidáciu či rekultivácie! Povedané inak: náklady bude musieť zaplatiť štát (občan). Ak tak neurobí, dôjde podľa M. Kiču k postihom podobným onomu na skládke v Považskom Chlmci, kde Slovensko dostalo zo strany EÚ pokutu dva milióny eur za jej neuzatvorenie.
Povoľujú sa rozširovania skládok, výstavbu spaľovní však štát nepodporí
Výstavbu nových spaľovní MŽP jednoznačne odmieta finančne podporiť, aj keď táto by znížila prísun komunálneho odpadu na skládky. Envirorezort tvrdí, že nateraz nám stačia spaľovne v Bratislave a v Košiciach, plus spaľovanie v cementárňach. V trhovom hospodárstve vníma týchto výrobcov energií likvidáciou odpadov ako vyslovene samostatnú silu, ktorá si dokáže sama zaobstarať potrebné prostriedky. Nič viac a nič menej.
Lenže nateraz každoročne rastúce množstvá komunálneho odpadu musia obce nejako likvidovať. Buď recyklovať, alebo dopraviť do spaľovne, prípadne na skládku. Bez ohľadu na to, či napriek ministerským zámerom o vojne proti skládkam dochádza – paradoxne alebo ironicky – k rozširovaniu kapacít súčasných skládok a v ich areáloch k otváraniu nových kaziet. Tento krok napádajú mimovládne organizácie i aktivisti. A postupne s nimi aj miestni obyvatelia. Tak to je so skládkou v Zohore, po skončení koronavírusu možno bude so skládkou Kúdelník neďaleko chráneného územia Slovenského raja, so skládkou Kalnô pri Martine, Žabany pri Michalovciach, so skládkou pri Domaši, ďalej v Kolte (okres Nové Zámky), v Zavare (Trnavský kraj), v Partizánskej Ľupči a v mnohých ďalších.
Nateraz proti súčasným, ale aj predpokladaným budúcim „zeleným“ protestom, stavia envirorezort hľadanie možností dotrieďovania zmesového KO, ale najmä v najbližších rokoch, odľahčenie zmesového komunálneho odpadu od odpadu biologického (vrátane kuchynského), ktorý sa však najskôr musí v najbližších rokoch prakticky „spustiť“, vrátane finančných dotácií. A predovšetkým zodpovedne rozhodnúť, či a kam vložiť možné existujúce finančné prostriedky, premyslieť si pomoc s peniazmi z EÚ... Jednoducho, Slovensko má zrejme pred sebou desaťročnú neľahkú cestu k povinnému zníženiu percenta skládkovania na číslo desať.
Viď súvisiace články:
Bioodpad netriedime rovnako zodpovedne ako papier, sklo, plasty a kovy
Komunálny odpad treba čo najviac triediť a následne poctivo dotriediť
